Dnešní povídku na poněkud vážnější téma nám napsala Jasna Estel ze Slovenska. Příběh nás zavede za oblíbenými gondorskými hrdiny, bratry Boromirem a Faramirem, do obobí, o kterém se příliš nepíše...Přejem příjemné čtení.
Faramir sedel na stolci správcov zababušený v kožušinovom plášti, za mozaikovými vysokými oknami padal zo šedej oblohy sneh. Ruky mal položené v lone a díval sa meravo pred seba, hoc bol z dlhovekého rodu, cítil, že jeho čas sa blíži, bol už starý, o opierku mal položenú dlhú vyrezávanú palicu, keďže nohy ho už neposlúchali. Sivé vlasy mu padali na plecia, pridržiavané na čele strieborným okružím. Jeho synovia a dcéry dospeli, boli v rozkvete svojich síl a on stále konal svoju správcovskú povinnosť, myseľ mal stále triezvu a dával svojmu kráľovi dobré rady, práve v toto obdobie aj on, ešte pred pár rokmi cválal po jeho boku na každoročnú slávnostnú poľovačku s kráľom Éomerom, no posledné roky ostával spravovať ríšu.
Díval sa cez sieň ku veľkým dvojkrídlovým dverám, ktoré viedli cez uličku mĺkavých sôch dávno mŕtvych kráľov k trónu, pod ktorým na širokom stupni stál čierny stolec správcu Gondoru. Dvere sa zrazu otvorili a spolu so zimným chladom vstúpil do trónnej siene pútnik. Kráčal po mramorovej podlahe pod dozorom sôch rovno pred starého správcu.
Zastal pred stolcom a zhodil si z hlavy kapucňu. Bol to mladý bojovník, mal ostro rezané črty tmavé vlasy zastrihnuté pri pleciach. Pozeral sa priamo na Faramira dlhým, vážnym pohľadom. Mlčal a iba si zhodil z pliec plášť, dopadol na zem. Faramir si všimol, že bojovník akoby krvácal z rán po šípoch. Najčudesnejšie na tomto zjavení bolo, že napriek tomu, že krvácal, sa prívetivo na Faramira usmieval a naťahoval k nemu ruku. Bolo to svojim spôsobom strašidelné. ,,Braček." Hlesol Faramir, zrak mu pomaly prestával slúžiť, ale svojho brata spoznal, akoby sa vôbec nezmenil. Boromir sa neozýval, mlčal a Faramir opatrne vstal a tenkými prstami sa chytil jeho podávanej ruky a Boromir ho viedol sieňou. Faramir cítil pohľady sôch, akoby ho vyprevádzali.
Boromir ho vyviedol von na zasnežené nádvorie, sneh sa ligotal v žiari zapadajúceho slnka, ktoré presvitalo pomedzi sivé mraky. Faramir zažmúril, začínal vnímať ostrejšie chlad, cítil a zmysly mal čulé a svieže, aj zrak sa mu zaostroval. Uvidel tvár svojho brata, svojho roky mŕtveho brata. Bol takým ako si ho pamätal, ako si ho jeho srdce pamätalo, nezlomený bojovník, až na tú krv, ktorá bola pamiatkou na jeho posledný boj. ,,Boromir, bratku drahý." Oslovil brata Faramir, ale jeho brat mlčal, usmieval sa len očami, neodpovedal mu. Boromir podišiel k hradbám a zmiatol z mramoru ťažký biely sneh, ktorý napadol. Díval sa dolu na mesto, na Biele mesto, Minas-Thirid, nad mestom viala vo vetre čierna vlajka so strieborným stromom a siedmimi hviezdami a okrídlenou korunou, znak, že krajine vládne kráľovská krv.
Zdalo sa, že Boromir sa obrátil a vybral sa preč, akoby ho volal za sebou. Faramir nevedel, prečo sa mu jeho brat zjavil, možno to bolo znamenie, že sa smrti nemá báť, nad tým uvažoval už dlho. A po tomto, ak vedel, že bude po smrti s tými, ktorých má stále rád, tak sa už nebál.
Toho večera sa zmierený so svojim osudom, zmierený so všetkými vybral do domu kráľov, kde uľahol do svojej lóže, rozlúčil sa so svojou rodinou a priateľmi a svojim kráľom a cítil, že jeho duch opúšťa svoje telo a vyberá sa na cestu. Tak odišiel Faramir, syn Denterhorov, správca Gondoru, zmierený a spokojný. Už sa smrti nebál...
Žádné komentáře:
Okomentovat